reklama

Lesk a chudoba Neapola

Prebudil ma neuveriteľný zápach, smrad odpadkov a hniloby. Otváram oči a cez okno autobusu vidím ten môj vysnený Neapol. Trochu iný ako som si ho predstavoval, ale predsa úžasný. Mesto akoby nepatrilo na mapu Európy a nieto ešte na mapu Talianska. Neapol je tretie najväčšie mesto Talianska čo sa týka počtu obyvateľov, ale tvorí spoločne so svojimi predmestiami najväčšiu konurbáciu v krajine s 3 121 397 obyvateľmi (údaje založené na informácii Istat 2001) Vchádzame do centra mesta. U domácich (neviem ako mám nazvať zoskupenie všetkých rás sveta) vzbudzuje autobus nemalý záujem. Rýchlo sa obliekam, peňaženku schovávam do trenírok , vyskakujem zo stojaceho autobusu  a miznem v uliciach metropoly juhu, v uliciach Neapolu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Môj primárny plán bol čo najskôr si nájsť ubytovanie. Na to mi poslúžil jednohviezdičkový hotel neďaleko hlavnej stanice. Upozorňujem, že cena 31 euro v žiadnom prípade nezodpovedala luxusu. Na izbe nechávam len to najmenej dôležité a vyrážam plný vzrušenia do ulíc mesta. Obhliadam sa po nejakom turistickom či informačnom centre, ale nič nemôžem nájsť, tak si kupujem mapu u pochybného Maročana priamo v McDonalde, ktorý sa ma hneď lámavou angličtinou pýta či nepotrebujem izbu. Moje nie, mu nestačí, vzniká hádka. Po tejto skúsenosti si ako sekundárny cieľ určujem, že sa už s nikým nezapletiem do debaty. Kráčam po uliciach a znova vzbudzujem obrovský záujem, nechápem. Možno to bude v tej mojej vetrovke (červenej) možno vo vlasoch (hnedé), ale stále nechápem čo vedie Afričanov, Arabov, Talianov, Indov k tomu aby sa na mňa pozerali pri míňaní na chodníku, ako na bytosť z inej planéty. Robím chybu, zastavím sa a rozkládam mapu. Na druhej strane ulice ľudia zrazu zastanú a sledujú ma. Už som to pochopil. Neapol nie je Rím . Nie je to žiadne turistické mesto, nie sú tu žiadne významné pamiatky , na uliciach nestretávam žiadnych turistov tak ako v iných mestách Európy. Pri pohľade do mapy zisťujem, že neviem kde som :). A tu sa začína krása tohto mesta. Až keď sa stratíte a prestanete vzdorovať chaosu tohto mesta, až keď pridáte do kroku a splyniete s davom ľudí na chodníku, až keď sa nebezpečne s davom rozbehnete cez cestu, až vtedy spoznáte krásu a lesk tohto mesta. Neapol je totiž džungľa, kde každý dennodenne bojuje o prežitie, tak ako vie. Krádeže, žobranie či vnucovanie tovaru (predaj). Najľahší spôsob ako zomrieť je prejsť cez cestu, ak viete ako na to, tak je to aspon perfektný adrenalínový šport. Zasa sa strácam. Tentoraz v uliciach Španielskej štvrti. Úzke uličky tohto bludiska sú hľadanou oázou a skrýšou pred horúcim slnkom skoro počas celého roka. Prechádzam uličkami okolo obeda a cítim vôňu polievok a počúvam hádky starých talianských mám so svojimi synmi, ktrorý mimochodom priemerne do 30 rokov zostávajú u nich bývať. Stúpam po dlaždicovej ceste, prekračujem (asi nepodarenú) polievku vyliatu z okna. Občas okolo mňa preletí motorka, občas auto. Všímam si, že každé jedno je nabúrané, oškreté. Začínam hrať hru , musím nájsť auto, ktoré nemá ani škrabanec, prechádzam ulicami okolo stoviek aut a stále sa mi ho nepodarí nájsť. V premávke, aká tu vládne je úplne normálne, že tu autá do seba vrážajú, miest na parkovanie je málo, každý parkuje kde chce. Normálne sa Vám stane, že nemôžete nájsť miesto, kde sa dostať na chodník. Autá tu slúžia ako plot. Na konci unavujúceho dňa sa dostávam na najvyšší bod Neapolu a to na Castel saint Elmo (Hrad sv. Eliáša). tento hrad bol postavený na vrcholku kopca Vomero okolo roku 1275. Až tu si dávam dokopy zážitky z celého dňa a snažím sa vcítiť do mentality moderného Neapolčana žijúceho v tejto najchudobnejšej a najpyšnejšej provincií v Európe. Najpyšnejšej preto, lebo každý Neapolčan, či mladý, či starý, chodí vždy s bradou vysoko, či šoféruje mercedes, alebo ide na bicykli po smetisku. Tu sa skrýva čaro etnika, ktorého zvyky a jazyk sa tak líšia od ostatných provincií Talianska. Stmieva sa a ja sa snažím nájsť môj hotel, prechádzam tmavými uličkami, ulice pripomínajú skôr gheto, prvýkrát začínam mať strach. Za mnou začujem skúter a na ňom dvoch mladíkov, ktorí si niečo šepkajú. Na takéto veci som bol upozornený. Chcú mi určite strhnúť tašku, zastavujem, pozerám na nich, usmejú sa, otočia sa a už ich niet. Po ďalšom polhodinovom blúdení nachádzam môj hotel, recepčnému oznamujem, že na druhý deň plánujem výlet na Vezuv a pýtam sa ho na cestu, odpovedá, že nevie a vymenúva mi štyri predmestia okolo takzvanej Vezuviany. Dojmy z prvého dňa mám zmiešané. Na izbe sa snažím skonzumovať pizzu, ale je neuveriteľne odporná, to je nostalgia, keď sa Vám toto stane v meste, ktoré dalo svetu pizzu. Pod oknom sa zrazu ozve neuveriteľný rachot. Zisťujem, že mám izbu nad mestskou železničnou traťou. Smola. O 10 minút sa ten rachot opakuje. Taký je totiž interval vlakov,ktoré prechádzajú pod mojim oknom celú noc. Môže to byť ešte horšie? ,,VEDI NAPOLI E POI MUORI" Vidieť Neapol a zomrieť. to vraj napísal Johann Wolfgang Goethe. Lenže to bolo pred 220 rokmi. Dnes by určite napísal vidieť Neapol a nezomrieť tu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Vezuv, (ne)zdolaná hora

K Vezuvu som sa rozhodol ísť vlakom. Táto sopka, ktorá sa monumentálne pýši nad mestom, je stojacou spomienkou. Ešte aj dnes Neapolčania raz do roka vynášajú k jej kráteru pannu Mariu a modlia sa k nej, aby ich ochraňovala. Vystúpil som na predmestí Portici. Od stanice stúpam do kopca, po asi polhodine vidím po pravej strane Pompeje, typické neapolské, žiadna tabula, všetko si musíte nájsť sami. Asi po dvoch hodinách cesty sa dostávam pod Vezuv. To pod Vezuv myslím len obrazne. Hore je to ešte 12 km. Zastavujem auto a pýtam sa starého pána či ma nehodí hore, hovorí, že nech si sadnem. V aute zisťujem, že je to vedec z vezúvského observatória. Pod sopkou sa ešte stále nachádza pozorovacia stanica. Predikcia je určite na mieste. Vezuv sa prebudil za posledných tisíc rokov asi desaťkrát. V aute sa dozvedám, že odhadovaná výška bola začiatkom letopočtu asi 2500m. n. m. Dnes je to 1 279 metrov. Horšia správa, ktorú sa dozvedám je, že observatórium sa nachádza 6 km pod kráterom. Hore musím ísť pešo. Šťastie sa na mňa zasa usmialo. Ďalším stopom ma berú dvaja mladí Taliani a stále sa ma čosi vypytujú. Presne vedia,že najprv Czechoslovakia a teraz len Slovakia. Dostávam sa do strediska tohto národného parku. Hore je to už len asi kilometer, teraz čakáme na sprievodcu. Taliansky sprievodca oznamuje, že dnes sa hore nejde. Neudáva žiadny dôvod. V dave sklamaných ľudí stretávam českých horelezcov, ktorí sa tiež nehodlajú vzdať bez boja. Využívame príchod anglického filmového štábu a dierou v plote sa snažíme nájsť nejakú cestu hore. Šťastena je zasa na našej strane. Nachádzame starú cestu, uzavretú kvôli zosuvom kameňa. Naskytá sa nám neuveriteľná scenéria ako z učebníc geológie. Vychádzame ku kráteru. Už ani nerozprávame, fotoaparáty pripravené. Hore nás vítajú predajcovia suvenírov, vôbec im nevadí, že sme asi jediní, čo ten deň vyšli hore.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Martin Fulep

Martin Fulep

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent psychológie, občas si zašportujem a keď sa tieto dve záľuby naraz skĺbia mate o zábavu postarané...:) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu